Odôvodnenie 33

Používanie týchto systémov na účely presadzovania práva by sa preto malo zakázať s výnimkou taxatívne vymenovaných a úzko vymedzených situácií, keď je toto použitie nevyhnutne potrebné na dosiahnutie významného verejného záujmu, ktorého význam prevažuje nad rizikami. Tieto situácie zahŕňajú pátranie po určitých obetiach trestných činov vrátane nezvestných osôb; určité ohrozenie života alebo fyzickej bezpečnosti fyzických osôb alebo hrozby teroristického útoku; a lokalizáciu alebo identifikáciu páchateľov trestných činov uvedených v prílohe k tomuto nariadeniu alebo osôb podozrivých zo spáchania týchto trestných činov, ak za tieto trestné činy možno v dotknutom členskom štáte uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s obmedzením osobnej slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky a podľa ich vymedzenia v práve tohto členského štátu. Takáto hranica trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s obmedzením osobnej slobody v súlade s vnútroštátnym právom prispieva k zabezpečeniu toho, že daný trestný čin bude dostatočne závažný na to, aby sa ním dalo potenciálne odôvodniť použitie systémov diaľkovej biometrickej identifikácie „v reálnom čase“. Okrem toho zoznam trestných činov uvedený v prílohe k tomuto nariadeniu vychádza z 32 trestných činov uvedených v rámcovom rozhodnutí Rady 2002/584/SVV ¹⁸, pričom sa zohľadňuje skutočnosť, že niektoré z uvedených trestných činov sú v praxi pravdepodobne relevantnejšie ako iné v tom zmysle, že nevyhnutnosť a primeranosť použitia diaľkovej biometrickej identifikácie „v reálnom čase“ by mohli byť pravdepodobne veľmi rôznorodé jednak z hľadiska praktického vykonávania lokalizácie alebo identifikácie páchateľa jednotlivých uvedených trestných činov alebo osôb podozrivých z ich spáchania a jednak vzhľadom na pravdepodobné rozdiely v závažnosti, pravdepodobnosti a rozsahu spôsobenej ujmy alebo možných negatívnych dôsledkov. Bezprostredné ohrozenie života alebo fyzickej bezpečnosti fyzických osôb by mohlo vyplývať aj zo závažného narušenia kritickej infraštruktúry v zmysle vymedzenia uvedeného v článku 2 bode 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/2557 ¹⁹, ak by narušenie alebo zničenie takejto kritickej infraštruktúry viedlo k bezprostrednému ohrozeniu života alebo fyzickej bezpečnosti osoby, a to aj v dôsledku vážnej ujmy na poskytovaní základných dodávok pre obyvateľstvo alebo výkone základných funkcií štátu. Okrem toho by sa týmto nariadením mala zachovať možnosť orgánov presadzovania práva, kontroly hraníc, imigračných alebo azylových orgánov vykonávať kontroly totožnosti v prítomnosti dotknutej osoby v súlade s podmienkami stanovenými v práve Únie a vo vnútroštátnom práve pre takéto kontroly. Orgány presadzovania práva, kontroly hraníc, imigračné alebo azylové orgány by konkrétne mali mať možnosť využívať informačné systémy v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom na identifikáciu osôb, ktoré sa počas kontroly totožnosti buď odmietnu identifikovať, alebo nie sú schopné uviesť alebo preukázať svoju totožnosť, a to bez toho, aby sa podľa tohto nariadenia vyžadovalo získanie povolenia vopred. Môže ísť napríklad o osobu zapojenú do trestného činu, ktorá nie je ochotná alebo z dôvodu úrazu alebo zdravotného stavu nie je schopná uviesť svoju totožnosť orgánom presadzovania práva.

En consecuencia, debe prohibirse el uso de dichos sistemas con fines de garantía del cumplimiento del Derecho, salvo en situaciones enumeradas de manera limitativa y definidas con precisión en las que su utilización sea estrictamente necesaria para lograr un interés público esencial cuya importancia compense los riesgos. Esas situaciones son la búsqueda de determinadas víctimas de un delito, incluidas personas desaparecidas; determinadas amenazas para la vida o para la seguridad física de las personas físicas o amenazas de atentado terrorista; y la localización o identificación de los autores o sospechosos de los delitos enumerados en un anexo del presente Reglamento, cuando dichas infracciones se castiguen en el Estado miembro de que se trate con una pena o una medida de seguridad privativas de libertad cuya duración máxima sea de al menos cuatro años, y como se definan en el Derecho de dicho Estado miembro. Fijar ese umbral para la pena o la medida de seguridad privativas de libertad con arreglo al Derecho nacional contribuye a garantizar que la infracción sea lo suficientemente grave como para llegar a justificar el uso de sistemas de identificación biométrica remota «en tiempo real». Por otro lado, la lista de delitos proporcionada en un anexo del presente Reglamento se basa en los treinta y dos delitos enumerados en la Decisión Marco 2002/584/JAI del Consejo ¹⁸, si bien es preciso tener en cuenta que, en la práctica, es probable que algunas sean más relevantes que otras en el sentido de que es previsible que recurrir a la identificación biométrica remota «en tiempo real» podría ser necesario y proporcionado en grados muy distintos para llevar a cabo la localización o la identificación de los autores o sospechosos de las distintas infracciones enumeradas, y que es probable que haya diferencias en la gravedad, la probabilidad y la magnitud de los perjuicios o las posibles consecuencias negativas. Una amenaza inminente para la vida o la seguridad física de las personas físicas también podría derivarse de una perturbación grave de infraestructuras críticas, tal como se definen en el artículo 2, punto 4, de la Directiva (UE) 2022/2557 del Parlamento Europeo y del Consejo ¹⁹, cuando la perturbación o destrucción de dichas infraestructuras críticas suponga una amenaza inminente para la vida o la seguridad física de una persona, también al perjudicar gravemente el suministro de productos básicos a la población o el ejercicio de la función esencial del Estado. Además, el presente Reglamento debe preservar la capacidad de las autoridades garantes del cumplimiento del Derecho, de control fronterizo, de la inmigración o del asilo para llevar a cabo controles de identidad en presencia de la persona afectada, de conformidad con las condiciones establecidas en el Derecho de la Unión y en el Derecho nacional para estos controles. En particular, las autoridades garantes del cumplimiento del Derecho, del control fronterizo, de la inmigración o del asilo deben poder utilizar sistemas de información, de conformidad con el Derecho de la Unión o el Derecho nacional, para identificar a las personas que, durante un control de identidad, se nieguen a ser identificadas o no puedan declarar o demostrar su identidad, sin que el presente Reglamento exija que se obtenga una autorización previa. Puede tratarse, por ejemplo, de una persona implicada en un delito que no quiera revelar su identidad a las autoridades garantes del cumplimiento del Derecho, o que no pueda hacerlo debido a un accidente o a una afección médica.